Každý rok míňajú Zem desiatky asteroidov, ktoré okolo nej preletia vo
vzdialenosti menšej ako vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom. Napriek tomu
sú katastrofické nárazy asteroidov do Zeme veľmi vzácne. Štúdia
zverejnená v prestížnom odbornom žurnále The Astrophysical Journal
Letters, na ktorej sa podieľali Mikael Granvik z Technickej univerzity v
meste Lule vo Švédsku a Kevin Walsh zo Southwest Research Institute v
americkom štáte Colorado, prináša záver, že gravitácia Zeme môže pôsobiť
ako obranný systém, ktorý ju chráni pred nevítanými návštevníkmi.
Masy planét a ich mesiacov pôsobia na okolité objekty a seba navzájom
obrovskými gravitačnými silami označovanými ako slapové. Astronómovia
takto spočiatku označovali pôsobenie Mesiaca na Zem, ktoré spôsobuje
striedanie morského prílivu a odlivu. Slapové sily však môžu na dvoch
protiľahlých koncoch vesmírneho telesa spôsobiť taký výrazný rozdiel v
gravitácii, že teleso ich pôsobenie nevydrží a rozpadne sa – nastane
slapový rozpad.
Jedným z najslávnejších príkladov tohto procesu je slapový rozpad kométy
Shoemaker-Levy 9 (SL9) z roku 1994, ktorú gravitácia Jupitera najskôr
roztrhala na kusy a neskôr ju tento plynný obor vtiahol do svojej
atmosféry. Jupiter na okolie pôsobí gravitáciou 2,5-násobne vyššou ako
Zem a vedcom dlho chýbali dôkazy o tom, že podobným spôsobom môžu na
okolie vplývať aj planéty podobné Zemi.
"Približne pred desiatimi rokmi sme hľadali rodiny blízkozemských
asteroidov (NEA), ktoré mohli vzniknúť vďaka slapovému rozpadu, no
žiadne sme nenašli," uvádza Granvik pre Live Science. Fragmenty,
ktoré takto vznikli, splynuli s okolím tak rýchlo, že jednotlivé rodiny
nebolo možné identifikovať, dodal Granvik.
Pátranie po asteroidoch vytvorených slapovým rozpadom sa pohlo v roku
2016. Granvik sa podieľal na štúdii skúmajúcej počty asteroidov rôznej
veľkosti a ich trajektórie okolo Slnka. Vedci v rámci nej vytvorili
model, ktorý počítal obežné dráhy asteroidov rôznych veľkostí, aby
zistili ich počet a vzdialenosť od Slnka.
Výsledky modelu porovnali s údajmi zhromaždenými teleskopom financovaným
NASA v Arizone. Zistili, že skutočný počet asteroidov je výrazne vyšší,
ako predpokladal model, boli však menšie a obiehali po dráhach neďaleko
Zeme a Venuše. Granvikovi napadlo, že úlomky mohli vzniknúť práve
slapovým rozpadom väčších telies. Neskôr s pomocou Kevina Walsha tento
predpoklad zohľadnil pri vytváraní nového modelu, ktorý potvrdil údaje
zozbierané teleskopom.
Slapový rozpad má však i svoje úskalia – vzniká tak viac menších
asteroidov, ktoré môžu planétu zasiahnuť. Vedci však upokojujú, že nie
je dôvod na paniku; veľkosť úlomkov je totiž menšia než kilometer, takže
"nepredstavujú nebezpečenstvo vyhynutia ľudstva," dodáva
Granvik. Mohli by však zvýšiť riziko výskytu udalostí ako v prípade
čeľabinského meteoru z roku 2013 alebo tunguskej explózie z roku 1908,
dvoch najznámejších udalostí z nedávnej histórie spájaných s meteormi.